História medu je veľmi stará. Prvé výrobky z medu vznikli vlastne už vtedy, ked človek poznal med, múku a oheň. Už praveký človek prišiel na myšlienku zamiesiť múku s medom (od divých včiel) a v hlinenej formičke upiecť z tohoto cesta sladký pagáč. Pravda, v začiatkoch mali tieto výrobky len primitívnu podobu, skromnú akosť a chuť. Med a výrobky z neho patrili medzi najstaršie pokrmy človeka.

Staroveké národy považovali med za stravu bohov, a preto im pri obetných slávnostiach obetovali medové pečivá. Antickí Gréci pri slávnostných príležitostiach rozdávali perníky rôznych tvarov. V jednom egyptskom hrobe starom viac tisíc rokov sa našlo medové pečivo. Pri vykopávkach v Taliansku objavili negatívy hlinených perníkových modelov. Perníkové cesto bolo výborným materiálom na formovanie, dalo sa dobre formovať a udržovalo tvary. Toto cesto má aj tú výbornú vlastnosť, že ani surové, ani upečené státím nestráca na akosi a chuti, ale naopak, zlepšuje sa. Perníkové cesto možno dlho uchovať čerstvé, chutné a požívateľné. Práve tieto vlastnosti perníkového cesta priam nabádali formovať z neho najrozmanitejšie figurálne tvary a neskoršie aj zvýrazňovať výjavy a príhody z vtedajšieho i dávnejšieho spoločenského života.

V stredoveku nešlo ešte o pernikárstvo, ale len o medovnikárstvo, lebo medovníky sa nepiekli v špeciálnych vyrezávaných drevených formách a neozdobovali sa. Medovníky sa piekli väčšinou v kláštoroch (mali účel pri cirkevnom obrade), na panstvách a v domácnostiach v podobe jednoduchého domáceho pečiva. Medovníky piekli vo veľkom medovnikári ako remeselníci. Z historických dokladov vieme, že medovnikárstvo ako remeslo jestvovalo na Slovensku už v XIV. storočí. V starých písomných dokladoch z roku 1379 až 1434 sa píše o prešporských medovnikároch ako o daňových poplatníkoch.

Umeleckejší význam malo medovnikárstvo až v XVI. storočí. Jeho význam a sláva vrcholí v XVII. - XVIII. storočí až do polovice XIX. storočia, keď sa rozšírilo temer po celej Európe. Medovnikára, ktorý piekol z medového cesta medovníky, nazývali "dulciárius".

Postupom času sa s vývojom spoločenského života a konkurencie medzi medovnikármi medové cesto skvalitňovalo, pridávali sa doň chuťové a aromatické koreniny. Každý medovnikár sa snažil vyrobiť čo najlepší, najkrajší a tým aj najpredajnejší výrobok. Predávali ich na pravidelných týždenných trhoch a výročných jarmokoch pod šiatrami, kde nechýbala často ani medovina a bezalkoholický občerstvujúci medový nápoj. Med a medové pečivo boli dôležitým potravným článkom medzi ostatným každodenným spotrebným tovarom. Medovníkové cesto miesili z ražnej múky a vareného medu. V starých dobách sa cesto pieklo v hlinených formách, potom v okrúhlej plochej drevenej forme bez ozdôb a na vrchole pernikárskeho remesla v umelecky vyrezávaných drevených formách, na ktorých bol zvýraznený gotický a renesančný ornamentálny štýl. Neskôr sa stále viac obohacovali etnografickými, u nás slovenskými ornamentálnymi prvkami a kompozíciami.

Najstaršie známe formy sú zo XVI. storočia. Veľkú záľubu v perníkoch teda zvýrazňovalo aj zhotovovanie vyrezávaných foriem.

Dobrý medovnikársky remeselník sa musel dokonale vyznať aj v rezbárskom umení. Mnohé zachované exempláre drevených perníkových foriem sú umeleckými skvostami rezbárskeho ľudového umenia. Pernikárske a rezbárske remeslá sa nevyhnutne spojili.

Vzostup kultúry meštianstva si vynucoval stále krajšie a umeleckejšie rezbárske formy, ktoré sa potom rýchlo šírili po okolitých štátoch Európy. Perníkové formy museli vždy vyhovovať ideám doby. Cez stáročia sa v nich udržali prvky gotiky a renesancie. Z ich foriem a štýlových zložiek vznikol osobitný pernikársky drevorytecký ornamentálny štýl.

Svojou menlivou tématikou a ozdobnými detailami sa perníkové formy stali zaujímavými historickými pamiatkovými predmetmi. Perníkové formy sa robili aj na jarmočný predaj.

Strediskom a východiskom pernikárskeho remesla na Slovensku, ba v celom bývalom Uhorsku, bola Bratislava, kde bol založený prvý pernikársky cech v bývalom Uhorsku. V Bratislave sa vyhotovovali a upotrebúvali mnohé vzácne formy rôznych typov. Podobne to bolo na celom Slovensku. Sú to formy sv. Trojice z roku 1631 v Košiciach, iné so znakom IS CBF, s rokom 1635 v Banskej Bystrici. Dokonalé rytecké umenie na Slovensku vidíme na pernikárskej forme Samsona s levom, ktorej výrobcom bol Martin Senek. Z mnohých rovnakých znakov foriem sa usudzuje, že na Slovensku musela byť významná rezbárska rodina alebo rytecká dielňa.

Perníky sa piekli v rôznych podobách a tvaroch, podľa toho, komu boli určené. Pre deti sa piekli koníky, rybky, pušky, zvieratká, rozprávkové postavy, bábiky a mnohé iné. Pre mládež a dospelých sa robili srdcia, jelene (symbol jari, sily), sedliacke figúry, dámy s vejárom, rytieri, husári, blázni, čerti, smrť, kolísky atď. Na vrchole pernikárstva a perníkového rezbárskeho umenia sa piekli perníky s námetmi zo spoločenského a náboženského života, so společenskými námetmi to boli napr. dáma s pánom na koči, kone poháňané kočišom v dolománe, srdcia so zamilovaným párikom, muzikanti, polovanie, rytierske zápasy atď. Z náboženských výjavov to boli Adam a Eva, narodenie Krista, ukrižovanie Krista, traja králi, Samson s levom atď.

Cez dlhé storočia sa symbolizmus perníkov stále formoval, obsahove rozširoval a dopĺňal. Ešte aj dnes poznáme a používame perníkovú formu srdca, ktorej prapôvod siaha až do predhistorickej doby. Cestou Koptov (v Abesínii) cez Egypt sa rozšírila do Európy. Jej pradávny symbol nemáme objasnený, možno bola symbolom srdca zvieraťa obetovaného bohom alebo symbolom lásky. V dnešnej dobe je srdce v civilizovanom svete všade symbolom priateľstva, sympatie, lásky i vyznania lásky k obdarovanej osobe.

Prvé pernikárske remeselné cechové spoločenstvo - "Hlavná cechová láda" - na Slovensku vzniklo v roku 1619 v Bratislave odlúčením sa od Viedenského generálneho cechu. Pôsobnosť bratislavskej Hlavnej cechovej lády (cechovej pokladnice) sa rozprestierala na celé vtedajšie Uhorsko a bola dlhý čas centrom celouhorského pernikárskeho remesla.

Neskoršie v XVII. a XVIII. storočí sa zakladali samostamé cechy aj v ďalších mestách, ako v Trnave, Modre, Banskej Bystrici, Kremnici, Banskej Štiavnici, Levoči, Košiciach, Bardejove a postupne skoro v každom väčšom meste na Slovensku.

Remeselníci sa združovali do cechov za tým účelom, aby pernikárske remeslo povzniesli na vysoký stupeň a aby tak perníky mohli vyrábať a predávať riadne vyučení majstri.

Remeselníci, tovariši a učni v cechoch museli dodržiavať cechové predpisy. Museli vyrábať kvalitný tovar, nesmeli zneuctiť cechové spoločenstvo. V prípade priestupku bol majster (tovariš) napomenutý, podľa stupňa priestupku pokutovaný, prípadne aj z cechu vylúčený. Učňa po štvorročnom učení predstavili cechu a Hlavnej láde. Po odhlasovaní všetkými prítomnými ho prepustili za tovariša. Ako tovariš sa musel priúčať medovnikárskemu remeslu u iných majstrov aj vo veľmi vzdialených mestách. Takto sa vzájomne vymieňali skúsenosti a vedomosti, čo malo veľký vplyv aj na podobnosť rezbárskeho štýlu perníkových foriem. Pernikárske remeslo a s ním aj umenie vyhotovovať perníkové formy začalo v druhej polovici XIX. storočia z mnohých príčin upadať. Bolo to predovšetkým pre všeobecný rozvoj cukrárskeho remesla, ktoré vytláčalo perníkové pečivo z jedálneho lístka väčšiny rodín. Aby medovnikári ako-tak obstáli v konkurenčnom boji, začali používať náhradky, čím sa znižovala akosť pečiva.

Ľudia nevedeli urobiť kvalitatívny rozdiel medzi medovým a cukrárskym pečivom, okrem toho cukrárske pečivo ich lákalo viac aj ako módna novinka. V dôsledku hromadnej výroby lacných plechových foriem, ktoré sa i dnes používajú, strácal sa záujem o formy vyrezávané z dreva. Prirodzene, pre nedostatočný dopyt a odbyt ich rezbári prestali robiť. Remeslo tohto druhu zaniklo.

Perníky sa potom piekli len v plechových formách a zdobili cukrom, nalepovanými obrázkami, zrkadielkami a obrubami z cukrovej polevy. Medovníky staršej doby neboli maľované. Boli rovnakej prirodzenej zlatožltej, prípadne tmavšej hnedej farby. Medovníky - perníky (ich pomenovanie sa navzájom prelínalo cez stáročia) tejto doby sa maľovali nevkusnými krikľavými farbami. Aj tým strácali na svojej umeleckosti. Na perníkové srdcia sa písali rozličné milostné a príležitostné nápisy, ako: "Z lásky, Ľúbim Ťa, Mamičke, Jankovi" atď. Zdobili sa aj kreslenými motívmi, ako boli dva holúbky, dievča a chlapec a iné. Námety a javy zo spoločenského života sa už neobjavovali. S ďalším rozvojom cukrárskych remesiel zaniklo, na škodu zdravia ľudí, aj pernikárske remeslo, takže v prvých desaťročiach XX. storočia prestalo už jestvovať.

Výroba medových pečív sa u nás dnes sústreďuje popri iných hlavných pečivárskych výrobkoch aj v niekoľkých veľkých pečivárskych podnikoch. Obrázková ozdoba svojimi námetmi je aj dnes prispôsobená sezónnym požiadavkám. Dnešná moderná domácnosť nevenuje dostatočnú pozornosť domácim medovým výrobkom pre nedostatočnú znalosť biologickej hodnoty medu (najmä pre deti a starších ľudí).

V histórii pernikárstva a rezbárskeho umenia perníkových foriem na Slovensku rozoznávame dve etapy rozkvetu. Prvá spadá do obdobia baroka, keď sa vyhotovovali perníkové formy s náboženskými motívmi, rozličnými odznakmi a vyobrazeniami panovníkov, druhá etapa spadá do obdobia renesancie, v tomto období prevláda na perníkoch a perníkových formách vyobrazenie postáv pánov, dám, pánov s dámami, husárov, vojakov, rytierov, výjavov z rytierskeho spoločenského a sedliackeho života, tieto vyobrazenia stále viac dopĺňa svojrázna slovenská ornamentika.